Blog, Svet Zdravia, Rimavská Sobota    01.07.2021

Sestra Ľubka pracuje v rimavskosobotskej nemocnici presne 50 rokov!

Ľuba Husáriková nastúpila na pozíciu sestry do nemocnice v Rimavskej Sobote 1. júla 1971. Odvtedy uplynulo presne 50 rokov, no ona vraví, že to ubehlo. Keď ešte ako osemročná ležala hospitalizovaná v nemocnici, zbadala milú a peknú sestru v krásnej modrej uniforme. Zostala ňou taká očarená, že už vtedy si povedala, že sa stane zdravotnou sestrou. A sľub, ktorý dala sama sebe, aj o pár rokov dodržala. A drží už polstoročie. Viac sa dozviete v rozhovore.

 

Prvého júla máte neuveriteľné pracovné jubileum. Ako to vnímate?

Ubehlo to tak rýchlo. Až teraz si uvedomujem, že to je už 50 rokov. Som rada, že robím v zdravotníctve, tam som chcela pracovať od začiatku.

Skúsme si tými 50 rokmi prejsť. Ale najprv povedzte, ako ste v práci prežili ten posledný, štyridsiaty deviaty rok, ktorý bol v zdravotníctve poznačený pandémiou?

Pracujem na internom oddelení. Mali sme otvorené aj oddelenie „korona“, no ja som robila na bežnej interne. Pacientov sme mali dosť, ťažkých aj ľahších. V decembri som sa nakazila koronou aj ja, ale mala som ľahší priebeh. Za dva týždne som bola negatívna a mohla som znova nastúpiť do roboty. Čiže, bolo to dosť náročné, ale zvládali sme to.

Pamätá si ešte sklenené striekačky

Poďme trošku do minulosti. Prečo ste si vybrali práve povolanie sestry?

Presne si pamätám, ako to vzniklo, lebo to bol môj sen. Ako osemročná som ležala na očnom oddelení a bola tam jedna veľmi milá sestrička, veľmi pekná aj dobrá, mala ešte v tých časoch aj peknú uniformu – modré šaty, zásteru. V pamäti som si to zachovala tak výrazne, že som si povedala, že raz budem zdravotná sestra. Keď som nastúpila v Lučenci do školy, tak táto sestrička vtedy robila v lučeneckej nemocnici na internom oddelení. Tam som ju stretla, z detstva som si jej tvár veľmi dobre pamätala. Keď som ju uvidela, mala som veľkú radosť. Takže, bola to ona, kto ma motivoval už od detstva, že som sa túžila stať zdravotnou sestrou.

Prvé dni v práci sú vždy jedinečné a výnimočné. Často sú sprevádzané aj obavami či rešpektom. Spomínate si na svoj prvý deň v práci?

Keď som nastúpila v nemocnici v Rimavskej Sobote na chirurgické oddelenie, vrchná sestra a personál, staničné sestry, nám rozdávali dary – uniformy. Keď som v ten deň išla domov, veľmi som sa tešila, každému som ukazovala, aké mám modré šaty, zásteru. Mamka mi to upravila na moju veľkosť. V robote na zmene som bola najmladšia, mala som 19 rokov, ostatné sestričky boli odo mňa staršie, tridsiatničky, aj viac. Mala som pred nimi rešpekt, veľmi som sa neozývala. Niežeby som sa bála, ale rešpektovala som ich – ako povedali, tak všetko bolo. Mala som veľmi dobrú vrchnú sestričku, ktorá ma zaučila, poukazovala, vysvetľovala aj kontrolovala. Tak som sa zabehla a robila som roky na chirurgickom oddelení.

Keď porovnáte súčasnosť s obdobím vašej mladosti, sú prvé dni v práci z pohľadu dnešných sestier,  absolventiek stredných zdravotníckych škôl, iné? Ako to bolo vo vašich časoch? Pomáhate mladým sestrám aklimatizovať sa do nových podmienok?

Pomáhame. Po tom, čo som dlhé roky robila na chirurgii, zaúčala som aj ja nové sestry. Bola som tam ako „vychovávateľka“, vrchná vždy povedala, že ja budem zaúčať. A aj teraz, keď tie sestričky stretnem, robia už na iných oddeleniach, ale sú mi vďačné a ďakujú za to všetko, čo som ich naučila. A snažím sa aj teraz. Keď mladá asistentka či zdravotná sestra niečo nevie, tak pomáham ako viem. Nie každému sa páči, keď radím, ale snažím sa byť aj priateľkou, aj sestričkou, aj dobrou kolegyňou.

Dostala aj cennú prvú radu

Pamätáte si vašu prvú pracovnú radu?

Prvá rada, ktorú dostala, bola – keď máš nejaké problémy, treba sa nahlas ozvať, nie to riešiť poza chrbát. Pretože keď je problém, tak sa vyrieši. A to som si zapamätala.

Za posledných 50 rokov sa celé zdravotníctvo i medicína výrazne zmenili. V čom je z vášho pohľadu najväčší rozdiel medzi prácou sestry dnes a pred 50 rokmi?

Keď som nastúpila, neboli jednorazové veci. Mali sme skleneno-kovové striekačky, kovové ihly, neboli jednorazové katétre… Napríklad, keď mal pacient infúziu a potreboval ísť na záchod, vybrali sme mu zo žily kovovú ihlu, a keď sa vrátil, znova sme ho museli napichnúť. Z tohto hľadiska sme sa dosť narobili, museli sme sterilizovať, všetko kontrolovať. Teraz je dostatok jednorazového materiálu a aj v iných smeroch je práca veľmi uľahčená. Pamätám si, že keď sa objavili prvé jednorazové ihly a striekačky, vrchná nám ich pekne rozdelila, každej isté množstvo kusov, podľa toho, koľko prišlo zo skladu. Tie začiatky s kovovými ihlami nám však dali veľkú prax.

Teraz, keď je to jednoduchšie a práca ide rýchlejšie, môžeme sa viac venovať pacientovi. Aj laboratórne odbery sa zjednodušili. My sme museli odoberať vzorky do skúmavky a potom zaškrtávať na papier či písať ručne, čo treba vyšetriť. Teraz všetko dávame do počítača, laboratórium to hneď vidí a výsledky si tiež pozrieme priamo v počítači. Predtým sme pre výsledky museli chodiť, vypisovať formuláre. Tak to je ďalší rozdiel oproti minulosti. Samozrejme, aj diagnostické vyšetrenia sú na vyššej úrovni, magnetická rezonancia, počítačová tomografia, to je už úplne iné, ako obyčajné röntgeny kedysi.

Ako ste si zvykli na prácu s počítačom?

Bola to veľká zmena. Mám syna, tak sme najprv nejaké veci s počítačom robili doma. Potom sa objavili mobily… Ale naučila som sa to. Chodili sme aj na počítačové kurzy, kde nás učili všetko, čo sme potrebovali. Takže teraz to už ide.

Hovorí sa, že práve sestra je k pacientovi najbližšie, trávi s ním najviac času, vypočuje ho. Mali ste pacientov, ktorí vám dlho ostali v srdci, na ktorých si spomínate? Tak, ako ste vy spomínali na sestru, ktorá vám učarovala?

Mám takých pacientov. Napríklad na chirurgii bola jedna matka s dieťaťom, asi štyri- či päťročným, s popáleninou. Tú matku poznám doteraz, a je to už možno cez štyridsať rokov, a aj jej dcéru. Keď sa stretneme, pozdravíme sa. Ale mám viacero takých pacientov, ktorých som si zapamätala a dodnes sa zdravíme, aj oni si pamätajú mňa. Doteraz sa mi stáva, že keď príde pacient k nám na interné, vraví mi – jáj, sestrička, vy ste robili na chirurgii, ja si vás pamätám. Viackrát ma takto niekto oslovil, no ja si už všetkých nemôžem pamätať, sú to roky.

Prežívate s vašimi pacientami ich bolesť, trápenie a potom aj radosť z vyliečenia? Pripúšťate si takéto pocity?

Dlhé roky som odrobila na chirurgii, dalo by sa povedať, že toto oddelenie bolo môj miláčik. Tam, keď pacient prišiel po úraze, po nehode, bol v takom stave, že sme ho museli dávať do poriadku, napríklad poumývať od krvi. Hneď celkom ináč vyzeral. Alebo tam prichádzali naozaj ťažké, aj kritické stavy. A potom, keď takýto pacient išiel domov, videli sme výsledok, že naša snaha a práca neboli márne… Tešil sa on aj my.

Spektrum pacientov na oddelení internej medicíny je zjavne odlišné od pacientov na chirurgii. V čom sa zmenila vaša práca sestry na internom oddelení, kde teraz pôsobíte?

Je to naozaj celkom iná práca. Pacienti na interne si vyžadujú väčšiu pozornosť či starostlivosť. Pretože prídu v ťažkých stavoch, buď sú to horúčky, alebo sú to kardiaci či majú iné ochorenia, pacienti sú bezvládni, často sú to starší ľudia. Vyžadujú prácu sesterskú, sanitársku aj inú, potrebné je spraviť im vyšetrenia… Čiže, stále sa okolo toho pacienta motáme a staráme sa o neho.

Práca počas celého dňa je zaujímavá 

Ktorá časť dňa vás najviac baví?

Ráno je pestré, prichádzajú noví pacienti, iní odchádzajú domov, vybavujeme okolo toho veci, vyšetrenia, podávame terapie… Ale naplnený je celý náš pracovný deň.

 Spomenuli ste, že v nemocnici ešte stále slúžite aj nočné služby. Je náročné zvyknúť si na ne?

Nočné služby robím už roky-rokúce okrem materskej dovolenky. Sú náročné. Bolesť či ochorenie pacienta sa niekedy prejavuje najmä v noci. Srdiečko začne bolieť, zvyšuje sa krvný tlak alebo pacient nevie spať. Veľakrát v noci prichádzajú aj noví pacienti. Takže máme rušno.

Laik si nočnú službu nevie predstaviť. Môže si sestra počas nej oddýchnuť, trocha si pospať?

„Oddýchnuť“ iba pri počítači, kam všetko evidujeme a pripravujeme si na ráno – terapie, infúzie, vyšetrenia, odbery. To je jediný čas, kedy si môžeme posedieť alebo vyložiť nohy. Ale pospať, to nie!

Ak ste za 50 rokov ani raz v nočnej nespali, je to dôkaz, že sestry v nočnej ozaj nespávajú…..

To je zodpovednosť. Ak napríklad pacient šiel na toaletu, dlhšie sa nevracia, ideme pozrieť, či mu nie je zle. Všetko sledujeme.

Zdravotníctvo je o práci s ľuďmi, tímovej spolupráci a dôvere medzi všetkými zdravotníkmi. Ako sa s lekármi či sanitármi spolupracuje vám?

Sú veci, ktoré sanitár alebo sestra sama nevie urobiť. Potrebujeme si vzájomne pomôcť, musíme spolupracovať. Nejde to bez toho, aby sme spolu dobre nevychádzali a nerobili spoločne niektoré činnosti.

A čo spolupráca s lekármi? Opäť to tradičné porovnanie – dnes vs. 50 rokov dozadu. Hovorí sa, že lekári často dávajú pocítiť nadradenosť voči sestrám. Aká je vaša skúsenosť?

Ja nemám taký pocit. Veľa lekárov, ktorí začínali na chirurgii, si bralo rady aj od sestier. Nie každý hneď vedel niektoré veci, opýtal sa, my sme mu poradili. V takomto zmysle určite nedávali najavo nadradenosť. Vychádzali sme dobre, vládol medzi nami rešpekt.

Moment, kedy sa rozhodla byť sestrou

Spomínate si na moment, kedy ste oľutovali rozhodnutie stať sa sestrou? Alebo moment, s ktorým ste sa ťažko vyrovnávali?

Také momenty sa vyskytli veľakrát. Ale keďže moja mama nechcela, aby som bola zdravotná sestra, doma som sa nesťažovala, ani nikde inde. Až keď počula o mne reči z nemocnice, prijala moje rozhodnutie a bola spokojná. Predsa som si vybrala to, čo som chcela.

V rámci vašej 50-ročnej praxe ste zažili niekoľko rokov mimo slovenského zdravotníctva. Kde to bolo?

Od roku 1983 do 1988 som pracovala v Líbyi na chirurgickom oddelení. Veľa vecí som sa tam naučila. Robili tam Poliaci, Juhoslováci, Kórejci, Pakistanci. Mala som možnosť spoznávať takýto medzinárodný tím lekárov a sestier, hoci primár, lekári a pomocný personál boli domáci. Ale zhodli sme sa, bolo mi tam dobre. Dva roky som bola dokonca vrchná sestra na chirurgii.

Viac o práci sestry v Líbyi. Alebo čo je jej liek na dobrú náladu v práci sa dozviete v  Zdravom podcaste #24.



Ďalšie príspevky, ktoré by Vás mohli zaujímať

Blog 30.11.2021

Rady a tipy ako zvládnuť horúčku u detí

Horúčka je sprievodným príznakom mnohých chorôb, častokrát postihuje aj tých najmenších – deti. Viete ako správne znižovať horúčku? Ako správne merať teplotu a na čo netreba zabudnúť? Odpovede aj na tieto otázky vám prezradí hlavná sestra v odbore pediatria PhDr. Milena Cifruľáková.

Blog 23.11.2021

Nepodceňujte účinnosť vitamínov. Sú viac než potrebné

Ktoré vitamíny je vhodné brať v studených mesiacoch? Ako sa prejavuje nedostatok niektorých vitamínov v tele? Odpovede aj na tieto otázky vám prezradí imunologička MUDr. Dušana Žinčáková.

Blog 19.11.2021

Prečo je dôležité užívanie vitamínov?

Vitamíny. Pojem, s ktorým sa už stretol každý z nás. Viete, ako ich správne užívať? Alebo či je dôležité dodržiavať dennú odporúčanú dávku? Odpovede aj na tieto otázky vám prezradí imunologička MUDr. Dušana Žinčáková

Odoberajte novinky e-mailom

(Required)
 

PROCARE TeleCare

Možnosti riešenia vašich zdravotných komplikácií doma a v zahraničí

 

Teraz 25% zľava

VIAC INFO